Nedeľa
V nedeľu 2.februára 2003 vlaky vo všetkých slovenských železničných staniciach stáli. Nikomu zo štrajkujúcich železničiarov ani len na um nezišlo, že niekoľko vyvolených sa potrebuje dostať do Trnavy. A tak sa vedúci i účastníci ďalšieho skvelého sústredenia Fyzikálneho korešpondenčného seminára museli nejako do tej Trnavy dopraviť na vlastnú päsť. Autobusy prichádzajúce zo všetkých kútov Slovenska praskali vo švíkoch a trnavská železničná stanica aj napriek štrajku ožila. Išlo totiž o veľa. Dobrá Voda, malebná dedinka skrytá v tieni trnavských panelákov, už niekoľko nocí nemohla pokojne spať. V blízkom i vzdialenejšom okolí, za domami i vedľa potoka - tam všade pod rúškom tmy vyčíňal neznámy obrovský chlpatý tvor, legendami a rozprávkami označovaný tajomným menom SNEŽNÝ MUŽ.
Odvážni mladíci a devy, členovia renomovaných vedecko-výskumných tímov, sa pred nehostinným mrazom a tmou ukryli v dobrovodskej Škole v prírode a začali kuť tajné plány na chytenie tohto nebezpečného zvera... Lenže - tímy boli (z rôznych mamonárskych a prestížnych dôvodov) štyri a Yetti podľa predbežných odhadov a odborných analýz iba jeden. V základnom tábore začala výrazne smrdieť konkurencia. Každý tím je samozrejme ten najlepší, najodvážnejší, najšikovnejší, najsčítanejší a najlepšie vie, ako na Yettiho. A dokonca každý z nich vie, že nikdy nie je na škodu doplniť si i teoretické vzdelanie v oblasti mechaniky, elektriny, derivácií a integrálov. Ak na Yettiho nebude platiť čokoláda, možno sa chytí na nejakú šikovnú parciálnu deriváciu! Mladí vedci nelenili a skôr, ako si zostrojili tímové vlajky a pokriky, vrhli sa do počítania a počúvania zaujímavostí z odborného sveta na seminároch. Že sa ale vždy neoplatí zaťažovať si hlavičky-makovičky nárazovo, to je fakt. V tábore sa totiž behom hodinky strhol veľký chaos a krik - všetky vlajky zmizli! Krkonošské papírny, Husacie krky, 100pa aj Mittelstufenkennenwissenheit (takéto romantické názvy mali tentoraz naše skvelé družinkyJ) sa rozhodli navzájom zlikvidovať hneď na začiatku a od základov. Vravím, smrdela konkurencia! Mali pocit, že sila družín je najmä v ich vlajke, a tak si ich navzájom jednoducho uniesli. Vlajky boli pre pátračov vskutku veľmi cenné. Okamžite za nimi vybehli: cestou - necestou, tmou a nocou, cez pole aj cez záhrady. Do tábora sa vracali vyčerpaní a uzimení, ale podaktorí i šťastní – česť družín sa im podarilo zachrániť a zástavy nájsť. V ten večer sa už nijaká nová taktika nevymyslela. A keďže ráno je aj v napätej situácii múdrejšie ako večer, výskumníci sladko zaspali. Oveľa skôr ako nikým nerušený snežný netvor...
Pondelok
V pondelok - rovnako ako i po iné dni pátracieho pobytu - sa začalo s rozmýšľaním hneď zrána. Nad rozmyškovými príkladmi rozmýšľali mladí aj starí, a veru všetkým to dalo riadne zabrať. Kvalitné prednášky ešte trochu pozdvihli vedomosti našej mládeže, poučili a zabavili, no potrebu rozptýliť sa kdesi vonku cítil o tomto čase snáď už každý.
S príchodom nového dňa našťastie prišiel aj nový sneh. Nič lepšie si naši výskumníci ani nemohli želať: Yettiovské stopy sa predsa najlepšie sledujú v čerstvo napadnutom snehu! Kde ale Yettiho hľadať? Dom sa nedá stavať od strechy - potrebné sú aj pevné základy. A základom takejto akcie je najmä dobrá znalosť terénu, no nie? Svoju orientáciu v teréne - v dedine a okolí - si všetci prieskumníci vycibrili rýchlou akčnou behačkou. Samozrejme, celá akcia prebiehala v čo najväčšej diskrétnosti a tajný cieľ bol utajený pred všetkými nepovolanými až...až kým výskumníci nepozorne nevkĺzli do intrigánskych sietí ochranárov prírody. Áno, čuduj sa svete, ale aj Dobrá Voda je od istého času chránenou krajinnou oblasťou. A ani náhodou nie je povolené špacírovať sa po nej bez adekvátneho povolenia.
Byrokratický systém riadenia všetkého urobil škrt cez rozpočet aj našim výskumníkom. Namiesto zahájenia veľkej pátracej akcie odišli teda v popoludňajších hodinách s dlhým nosom vystáť všetky rady a pobehať všetky úrady, aby mohli v chránenej oblasti po zvyšok týždňa legálne operovať. Neverili by ste, koľko zbytočností a nezmyselností potrebujete zohnať kvôli jednému malému papieru. Získať mapu, absolvovať turistický výcvik, dať sa zaočkovať, vypísať si tresty z registra (a vôbec ich nebolo málo), kúpiť kolok, zohnať si fotku a ešte kopec iných výmyslov... Ešte šťastie, že úrady mali stránkový deň a úradníkom začali tiecť nervy až k večeru. Pred rozprávkou na dobrú noc už šéfovia družín víťazoslávne mávali všemocným kúskom papiera, ktorý povoľoval vstup do Chránenej krajinnej oblasti Dobrá Voda celým výskumným tímom. Pri definitívnom zatváraní očí už každý cítil nervózne mravčanie v žalúdku. To sa už všetci psychicky pripravovali na (zajtrajšie?) blízke stretnutie štvrtého druhu - stretnutie s Yettim...
Utorok
Po výdatných raňajkách sme si všetci do jedného vypočuli dobre mienené rady dvoch významných vedeckých pracovníkov, ktorí k nám pricestovali až z Bratislavy, z Fakulty matematiky, fyziky a informatiky. Poradili nám všeličo, no na chytanie Yettiho už odvahu nemali. A tak sa štyri družinky vybrali do dediny samé. Tentoraz už chceli získať seriózne a najmä najčerstvejšie informácie o snežnom mužovi. Kto sa však nepýta, nič sa nedozvie. Naši mladí vedci sa teda pýtali povozníka, farára, miestneho básnika, pýtali sa všetkých. Dozvedeli sa a našli! Našli jednu veľkú obrovskú bielu snehovú STOPU! A hneď za ňou ďalšiu a ďalšiu. A ďalšiu...
Konečne prestali bezcieľne blúdiť a po stopách sa dostali až k brlohu. Nepochybne išlo o prázdny brloh obrovského lesného tvora. Čo by to však boli za prieskumníci, keby všetko riadne nepreskúmali. Skúmali, skúmali a počas adventúry prišli na stopu nielen Yettimu, ale aj jeho ochrancovi Písakovi. Ten im naveľa - naveľa prezradil (hneď po tom, ako zistil, že naňho toho vedia viac, ako sa patrí a určite mu to nie je dvakrát príjemné), kde sa Yetti ukrýva teraz. Odvážnym prieskumníkom viac nebolo treba. Hor sa za ním!
Yettiho našli pod rúškom tmy v starej kôlni na okraji dediny. Aké veľké však bolo ich prekvapenie, keď zistili, že tento hrôzostrašný tvor vôbec nie je hrôzostrašný. Že je iba trošku veľký, trošku ustráchaný a veľmi, naozaj veľmi smutný. Úbohé, trasúce sa zviera vedelo, že mládež, ktorá ho v jeho úkryte objavila, má srdce (a nie jednoJ) a môže mu pomôcť. Vyrozprával im teda svoj smutný príbeh. O jeho priateľke z detstva, o veľkej katastrofe a o jeho celkom samej samote. Družinky sa rozhodli, že hneď zájdu na miestny úrad, aby s pomocou kroniky zistili, čo sa vtedy s Yettiho kamarátkou Betty stalo. Ich nádeje však boli márne. Kronika je tajný dokument a nie je prístupná nikomu. A už vôbec nie nejakým mladým výskumníkom bez povolenia. Yettimu však sľúbili, že sa ku kronike nejako stoj čo stoj dostanú...
Dodnes nie je celkom isté, kto vtedy po príjemnom večeri plnom šarád a inej chatovej zábavy vymyslel strašné nočné vstávanie. Niektorí to zvaľujú na vedúcich, niektorí...no, vlastne VŠETCI to zvaľujú na vedúcich! Nuž, isté však je, že to v konečnom dôsledku bol veľmi DOBRÝ nápad. V noci, v pyžamách a vtedy, keď všetci strážnici už pokojne spali, sa do miestneho úradu podarilo všetkým družinkám vlámať bez problémov. Hoci nie všetky zmysly im pri zmyslovej púti fungovali za tmy (a podaktorým ešte stále v spánku) tak, ako mali, zvládli to. Získali tajný kód a v starej dedinskej kronike si prečítali o veľkej lavíne, ktorá zničila polovicu okolitých lesov a zahubila množstvo zvierat. Ktovie, možno už ani Betty nebola nažive...
Streda
Zronení výskumníci už nemohli Yettimu pomôcť. Betty bola pravdepodobne navždy stratená. Yetti správu niesol ťažko. Mladí vedci však mali pred sebou ešte veľa inej práce, a tak sa pustili do svojich nových experimentov. Pri zisťovaní škodlivosti americkej Coca Coly a stredoeurópskej kofoly a pri pokuse o izolovanie podivnej, vo vode rozpustenej látky však stále mysleli na utrápené zviera a jeho nezvestnú kamarátku. Chmúrne myšlienky sa pokúsili rozptýliť na workshopoch – skladali origami s Matúšom, kreslili inverzné obrázky s Nagim, Rebro ich učila tancovať country tance, hrali na Saškinej a Miškinej zobcovej flaute, fotografovali s Romanovým skvelým digitálom, skúšali Cyrilovu mágiu, no nič nepomáhalo. V ich unavených hlavách stále rezonovala Yettiho tichá prosba: „Nájdite mi moju Betty...“
Štvrtok
Ako to občas v takýchto situáciách býva, bezradnému pomôže náhoda. V novom čísle miestneho denníka Dobrovodské news uverejnila istá nezisková veštica menom Theodora inzerát na svoje služby. A keďže aj veštica je lepšia ako nič, je dobré jej zavolať. „Ona snáď bude niečo o Betty vedieť,“ pomysleli si bezradní demotivovaní pátrači a objednali si u Theodory termín. Stará, ale skúsená veštica bývala v nedobytnej pevnosti, no zdolať jej pocestné nástrahy – zvládnuť napríklad podliezaciu štafetu, pretlačiť silného Stana alebo poraziť Rebro v setoch - nerobilo našim výskumníkom väčšie problémy. Po poldňovej námahe už sedeli na koberčeku v malej miestnosti, z ktorej sa do okolitého sveta šírili vône a tóny nanajvýš čarodejnícke. Spoza starého stola sa na svojich návštevníkov potmehúdsky usmievala vševedúca Theodora. Mladí vedci so zatajeným dychom počúvali jej rozprávanie o strašnej snehovej kalamite v dobrovodskom okolí, o mnohých mŕtvych zvieratách a o Betty, ktorá...ktorá sa akoby zázrakom zachránila a ešte stále ŽIJE v susedných lesoch!
Výskumníci vzali nohy na plecia a utekali ta, kam ich poslala veštica. Ani si neviete predstaviť, aký prešťastný bol Yetti, keď mu mladí pátrači jeho Betty priviedli späť do Dobrej Vody!
Vo štvrtok večer sme si teda konečne všetci mohli zaslúžene vydýchnuť. Až vtedy sme si naozaj začali užívať tento týždeň: hrali sme psychohry, ubytovňou sa niesli veselé gitarové piesne, v telocvični zopár nadšencov naháňalo basketbalovú loptu. Jednoducho bolo super. A to nás čakal ešte jeden celý dlhý voľný deň!
Piatok
Ráno sa nikomu vstávať nechcelo. A tak nikto ani nevstával. Až kým sa naša chata nezačala otriasať pod návalom strašnej, na ráno neznesiteľne krutej a najmä veľmi hlasnej hudby, ktorú vydával magnetofón na chodbe. Potom začali v každej izbe pípať dotieravé budíky a výskumníci sa chtiac-nechtiac zobudili do nového dňa. Aké veľké bolo ich prekvapenie, keď zistili, že vedúci a ani Yetti s Betty v chate nie sú, to sa už, žiaľ, presne nedozvieme. Isté však je, že všetci mladí účastníci sústredenia boli zrazu na chate úplne sami! Okrem raňajok a pípajúcich budíkov našli aj šifrovaný odkaz od Yettiho, ktorý všetko vysvetľoval: prišlo globálne oteplenie, a tak sa vybrali hľadať chladnejšie miesto. Potrebovali pomoc.
Mladí vedci nelenili a vydali sa za nimi. Prišli na to, že najchladnejšie v okolí je na hrade – na starobylej, vysokopostavenej zrúcanine hradu Dobrá Voda. Yetti s Betty a hŕstka opaľujúcich sa dedinčanov naozaj našli úkryt práve tu. Ani chladné múry hradu a vysoká nadmorská výška však neboli dostatočným chladidlom pre úbohé snežné zvieratá. Výskumníkom sa hneď na mieste podarilo z rôznych roztratených súčiastok postaviť mrazničku Calex, kam dočasne Yettiho a Betty ukryli a preniesli ich späť do ubytovne. Len teraz si ale začali lámať hlavu nad tým, ako problém definitívne vyriešiť. Ideálne bude VYROBIŤ SNEH! Áno, vyrobia sneh a zasnežia celú, celučičkú zem!
Sneh vyrába Perinbabka. Z jej piesní poskladali recept na výrobu malých snehových vločiek a vybrali sa za ňou. Doma však bol iba jej starý senilný manžel Perindedo, a ten veru sneh vyrábať nevedel. Mladým vedcom však poradil, aby prišli, keď sa Perinbabka vráti zo služobnej cesty, a aby dovtedy pripravili všetky suroviny potrebné na zložitý výrobný proces. Za Perinbabinej asistencie sa napokon všetko podarilo. Zasnežili sme planétu Zem a Yetti s Betty vyliezli z chladničky. A keďže svet opäť disponoval priaznivými podmienkami pre život týchto zviereniec, Yetti s Betty žili šťastne, až kým nepomreli...
Medzičasom sa v Dobrej Vode zvečerilo. Zistili sme, že náš týždenný pobyt sa chýli ku koncu. Nadišiel čas zahrať si večerné divadlá, v ktorých družinky podali naozaj bravúrny výkon, odmeniť najlepších riešiteľov korešpondenčnej časti FKS za uplynulý semester, vyplniť ankety a pojesť všetky dobroty za bodíky, ktoré družinky získali v ťažkom celotýždňovom druboji. Najviac sa tešili víťazi, no tešili sa všetci.
Sobota
Nadránom, keď už doznievali posledné gitarové tóny, porozdávali sa všetky margarétky a aj tí najväčší vytrvalci už začínali zívať, sme sa pobalili, pozametali a zavreli za sebou dvere do Školy v prírode Dobrá Voda. Roman urobil poslednú fotku a autobus nás doviezol až k trnavskej železničnej stanici.
Za uplynulý týždeň sa toho udialo naozaj veľa: našli sme Yettiho aj jeho stratenú kamarátku, zasnežili sme Zem, fyzikálne sme sa podkuli, naučili sme sa veľa zaujímavostí a spoznali sme nových kamarátov. A - koniec koncov: veľa sa za ten týždeň naučili aj železničiari. Zistili, že aj štrajky treba niekedy skončiť. A tak sme zasa raz mohli cestovať nielen na východ naozajstným RÝCHLIKOM...