|
|
Gelnica (31. 5. – 6. 6. 2003)
Tak a je to tu... Po dlhej ceste zo západu na východ
(len málo šťastlivcov to malo bližšie) sme došli na miesto – Škola v prírode,
Gelnica Thurzov. Okolo krásna príroda, najbližšia dedina, či mesto ďaleko
a tu len my, zopár školských výletov a miestnych rekreantov, ktorí
sa slnili pri jazere.
Hneď v sobotu začali vedúci testovať naše
zmysly, akoby sme boli nejakí pokusní králici. Potom nás vraj na základe tých
testov rozdelili do družiniek. Podivhodné bolo, že dve družinky boli čisto
chlapčenské, kdežto v ďalších boli aj dievčatá. Ale nik sa príliš
nesťažoval, veď čo, hlavne, že sme na sústredku:)
Zahrali sme si nejaké klasické úvodné hry v družinkách a potom zmorení po
dlhej ceste sme takmer bez reptania zaliezli do postelí.
V
noci nás prebudili slová našich družinových vedúcich, ktorí stále
hovorili niečo ako:”Ste volaní…poďte za mnou…!” Ešte bľabotali
niečo o nejakom veľkom mágovi, inom lepšom svete, no kto by si to pamätal,
keď bol práve prebudený? Každopádne po krátkej ceste so zaviazanými očami
a späť behom po dvojiciach sme sa pri veľkom mágovi stretli vždy ôsmi. Veľký
dobrý mág – Priky – nám porozprával niečo o jeho svete, kde bolo kedysi
veľmi pekne a ľuďom sa tu žilo neuveriteľne dobre. No ale potom sa v tejto
krajine pridiali čudesné veci. Niekto otrávil studňu, z ktorej pili všetci
ľudia a teraz sa všade v krajine prejavuje zlo. Umierajú nielen kvetiny a
zvery, ale aj ľudia. Preto si povolal nás, aby sme mu pomohli, našli a zničili
Zlo, ktoré pustoší jeho krajinu. Ale pozor! To všetko musíme stihnúť za 5
dní, inak tu ostaneme zakliati navždy. Avšak, ak sa nám podarí zneškodniť
Zlo, vrátime sa späť do sveta, kde sa nám odteraz bude žiť lepšie. Ako nám
mág ešte stihol povedať, po jeho svete máme putovať v takej zostave ako sme
k nemu prišli, jednoducho povedané, vytvorili sme nové družinky:) Tentoraz
to boli družinky 7 núl, ku ktorým sa neskôr pridala ôsma nula, 100% my, Prví na 2. a aby náhodou ani posledná družinka nezabudla na čísielka
v názve, volala sa Druhá večera.
Na ďalší deň začal klasický sústredkovský deň. Doobeda rozmyška, prednášky, športy. Chlapcom sa ulahodilo futbalom, iným zas novou hrou názvu “Palička”.
Ako nám bolo povedané, pri putovaní týmto tajuplným zlým svetom sa nám zídu zvláštne schopnosti, každý však môže ovládať iba jednu. A tak sme sa poobede zaúčali svojim schopnostiam. Lesné žienky spievali a vábili mužov, malí mágovia čarovali a vracali sa späť v čase, šamani sa učili liečiť, čo treba, bojovníci bojovali, elfovia splývali so zelenou prírodou, trpaslíci si cvičili svoju obratnosť, cicerovia sa cvičili vo svojej výrečnosti, ktorou všetkých okabátia a hraničiari, tí sa cvičili v orientácii lesom.
Ani sme sa nestačili spamätať z našich nových
totožností a už sa za rohom prejavilo prvé zlo. Ujo skladateľ
roztratil noty, pomlčky a husľové kľúče po lese. A tak sme ich
zbierali, predávali, bojovali a nakoniec ešte aj skladali pesničky z nôt,
ktoré sme si nazbierali.
Večer si účastníci oddýchli (veď bol Deň detí, tak nech sa deti bavia…) Na rad prišli vedúci, ktorí celý deň za dverami svojich izieb nacvičovali. Na čo? No predsa na koncert, ktorý nás všetkých večer čakal. A tak, niečo po ôsmej sa to všetko začalo. Priky ako Petr Hapka, Saša ako Hana Hegerová a Tomáš ako gitarový doprovod. Prví odvážlivci a ich trocha upravená Levandulová…áách. V ďalších číslach sa predstavil Fajo ako sedlák z Bratislavy, Priky ako Peter Lipa, pani Hegerová, či John Travolta, Miška ako Olivia Newton John z Pomády a Kočka od Elánu, Saša so svojím odchádzajúcim hlasom vystúpila v obleku ako Jíři Šlitr a Stano ako lupič u Rebra v sprche a to všetko v pozadí s piesňou “Zatím, co se koupeš”. Pre pamätníkov tu bola aj retrospomienka na podobný koncert spred dva a pol roka – Stále sme v hovne a Skoč pod vlak. Jednoducho, koncert ako sa patrí…
Ďalší deň začal ako ináč - rozcvičkou. A čo po nej? Nekonalo sa žiadne veliké prekvapenie, nasledovala rozmyška, prednášky a potom sme si ešte šup šup rýchlo pred obedom zašportovali. Poobede na nás čakala adventúra, ktorá sa odohrávala v nejakom trpaslíčom meste a na jej konci sme zhadzovali drevený hranol, toť príčina tohoto zla. Myslím však, že každý si z tejto akcie zapamätal prinajmenšom jedno:”Prosím vás pekne,….., prosím vás pekne!”:)
Neskôr
sme sa pekne nabehali v lese a strážili si svoje kruhy, resp. územia.
Ako by povedal Archimedes :“Nerušte moje kruhy!“ Ibaže tentoraz každý
chcel mať čo najviac kruhov. Veď o pôdu bol odjakživa boj. A tak
sme len pobehovali, hádzali po sebe papierové gule, či šišky a počítali
minúty, ktoré sme ako družinka mali obsadený kruh. Najlepší boli tí hore
u Stana a Rebra. Tam sa takmer nikomu nechcelo a preto tam ani
nik nebojoval:).
Večer
bol prepletený slovnými hrátkami a to konkrétne slovným futbalom a tradičnou
hrou “Čo je to?” Čo to bolo? Slovné spojenia od výmyslu sveta… No a k
večeru neoodeliteľne ďalej patria šarády,
či gitara a chytanie signálu pred chatou s krásnym výhľadom na
jazero.
Po
klasickom utorkovom doobedí, na nás čakal Náboj, počas ktorého sme
zbierali diamanty na mape a cicerovia tu mohli prejaviť svoju výrečnosť. No
obalamutiť rečami takého Tomáša či Stana veru vo fyzike nie je ľahké.
A
hneď a zaraz tu bolo ďalšie, čo iné ako zlo. Nedostatok niektorých konkrétnych
tovarov na trhu. A tak nás čakalo kupovanie, predávanie, hľadanie najvhodnejších
kupcov, zarábanie peniažkov a k
tomu všetkému behanie po širokom okolí chaty – jedným slovom priekupníci.
Večer
sme si nabrúsili jazýčky… Veď šlo do tuhého. Bojovali sme proti sebe,
tentoraz vo verbálnej podobe. Témy ako “Je lepším vražedným nástrojom
sekera či nôž?”, “Bocian ma priniesol, kým bol ocko na pive”, či
“Vedúci sú milí, sympatickí a inteligentní!” sa predebatúvavali aj
dlho po skončení oficiálnych debát. Fajo, Stano a Tomáš medzitým niekam
zmizli a tak sme si všetci boli istí, že prišiel ten pravý čas na Nočnú
hru.. No…aké bolo naše prekvapenie, keď sme oblečení čakali v posteliach
a vedúci neprichádzali a neprichádzali a neprichádzali…
“BUDÍČEK!!!”
Ha, ha, to už je ráno? Áno, a ďalší dníček pred nami. Po tom, čo sa na
obede Fajo už dokonale spoznal so svojími malými päť-šesťročnými
obdivovateľmi, ktorí spolu s nami chodili do jedálne, v tomto, kedysi krásnom
a nenásilnom svete, vypuklo ďalšie zlo. Tentoraz sa zrútila baňa a takmer
usmrtila chudáka banníka Tomáša, ktorý z posledných síl prezradil, kadiaľ
sa rozutekali ľudia, ktorí by o tomto zle vedeli čo-to povedať. A tak sme na
našej ceste za Zlom stretávali samé zlá. Obra Faja Golema, ktorého bolo
treba premôcť nielen silou, ale aj vtipom, popoplepetepenúpú žepenepu
Repebropo, u hasiča Stana sme pomáhali zahasiť oheň, ktorý vypukol následkom
prechodu Zla touto krajinou a nakoniec sme ešte stretli urevanú Sašu, ktorej
Zlo premenené na krásnu dievku zvábilo muža a teraz ho nevie nájsť, aj keď
cíti, že je blízko. A tak sme hľadali, niektorí kratšie, iní dlhšie a
on, Priky, toť jej muž, bol priamo pod nami v rúre, ktorým pretekal potôčik.
Tí dvaja nám nakoniec povedali o fotografovi-filmárovi, ktorí robil nejaké
zábery, akurát, keď sa rúcala baňa a teda, mohlo by tam byť zaznamenané
niečo viac, ako videli len ľudské oči.
Nakoniec
sme našli aj zúfalého filmára - Mišku, ktorému akurát krachol nejaký
film a o nejakých fotkách nechcel ani počuť. Jeho zaujímal iba film, film,
film. A tak nezostávalo nič iné, iba nám skúšať jednotlivé role, dialógy,
monológy, dokonca aj kostymérky museli vyšívať a maskérky maskovali. Priky
bol princeznička, Rebro magická čarodejka, Miška čokoládová striga a Saša
obyčajná striga. Filmárovi naše výtvory nestačili, aj keď uznal, že
talentovaní sme. A preto sme si na večernú divadelnú premiéru začali
pripravovať divadielka sami. A bolo na čo pozerať! Predstavili sa nám detektívi
z Palerma, skvelí imitátori vedúcich, či bociany, ktoré priniesli bábo, kým
bol otecko na pive alebo niekde inde:) Miška
alias filmár bola konečne spokojná a prisľúbila, že do rána vyvolá
fotky, ktoré spravila na mieste nešťastia.
A
tak aj bolo. No medzitým sa konala dlho očakávaná nočná hra, plná
strachu, nástrah, ale taktiež zábavy. Hlboko v lese, pri starej kaplnke sa nám
zjavilo Zlo. No ako sa to vezme… vlastne iba strašne skričalo to strašné
Zlo a všetkých nás vystrašilo. Takmer
sme ho mali na dohmat, no ale aj tentokrát nám ušlo. Ešteže sme aspoň
splnili účel nočnej hry a dolehlavou vyčistili zúbky štyrom obetavcom.
Každopádne,
Zlo sa príbližilo. Je najvyšší čas zničiť ho. Lebo, ak sa nám to
nepodarí, ostaneme v tomto zlom pretkanom svete navždy. Veď si len spomeňme,
čo nám povedal Veľký mág prvú noc. Máme na odhalenie a zničenie Zla už
iba necelý deň. A my teraz ani nevieme ako
Zlo vyzerá a kto ním vlastne je. Je to vôbec človek?
Ráno
sme sa zobudili do ďalšieho pekného rána, ale pozor. Žiadne klasické
doobedie, lebo je tu posledný deň a teda Grand Prix. Všetko sa to začalo
fotkami. Ako filmár sľúbil, fotky vyvolal a na nich sme to teda videli…
Postava
v čiernom, s roztiahnutými rukami, okolo tejto postavy samé rušivé čiary.
Vyzeralo to, ako by sa zlo na fotografiách viac prejavovalo. Vplyvom zaklínania
tohto čierneho Zla, ľudia naokolo padali v bolestiach, baňa sa rúcala, ženina
tvár sa skrúcala v kŕčoch… Trvalo nám dlho, kým sme si uvedomili, že dôležitým
bude ruka čierneho Zla, na ktorom má symbol skladajúci sa zo 7 bodov pospájaných
čiarami. Dali sme dokopy mapu, ktorú nám kedysi dal Veľký dobrý mág, na
ktorej bolo okolie chatty a miesta, kde vypukli jednotlivé zlá a celé sme to
preložili už spomínaným symbolom čierneho Zla. Vyšlo. Teda komu ako, ale
vedúci nás dokopú ku všetkému. Siedmy bod, ktorý neoznačoval zatiaľ žiadne
už vypuknuté zlo, padol na mape presne pred chatu. Takže… najbližšie, kde
sa čierne Zlo objaví je miesto pred chatou. Áno. To je pre nás tá pravá
chvíľa na chytenie Zla. A tak sme utekali pred chatu a keď sme tam doutekali…
bác. Spustila sa na nás spŕška vody.
Zlo sa prejavilo tentokrát na nás. Ako? Ostali sme zakliati. Niektorí vedeli
len hovoriť, niektorí mali iba ruky, niektorí vedeli, čo máme robiť, iní
sa to snažili dozvedieť. No po hodinke sme sa z toho zakliatia dostali a už nám
ostávalo dostať sa len do srdca pevnosti Zla. Aj to sme s menšími, či väčšími
problémami zvládli, medzitým sme ešte poriešili skvelú dejepisnú šifru,
napapali sme sa a vrhli sme sa na Zlo. A to teda doslova. Zahrali sme si
molekuly… ale také bojové, ako človek málokedy videl. Tridsať postupne
prichádzajúcich účastníkov na deväť (vedúcich medzitým posilnili aj prišelí
Mgr.Braňo a Mgr. Matúš) postupne silami odchádzajúcich vedúcich. Ale
nakoniec sa to podarilo. Zničili sme čierne Zlo – Braňa.
Už
nám ostáva jediné. Vrátiť sa späť do nášho sveta. Ale… Len čo sa nám
Veľký mág stihol poďakovať za záchranu jeho sveta, padol k zemi. Ešte ostáva
posledná nádej… Vraj vo svojej krajine Veľký mág zanechal šifrované
odkazy, ako sa dostať naspäť do nášho sveta a neostať zakliati v tejto
krajine. A tak sme hľadali odkazy, dešifrovali až nakoniec sme sa dostali ku
jedinému tajomnému slovu – rúra. Samozrejme, gelnická rúra. Aké by to
bolo sústredenie, keby sme cez tú rúru neprechádzali. Takže pekne po družinkách
nás čakal prechod rúrou. Kto to nezažil, nevie o čom hovorím. Pod nohami
studená voda, zo začiatku odpadky. Boli namakanci, ktoré to celé prešli bez
zamočenia topánok, tých teda obdivujem. Lebo okrem toho, že je tam tma a
zima, celú cestu treba mať zohnutý chrbát a taký veľký Jano Smrek tam
veru mal čo robiť. Ale zážitok to bol… Na druhej strane nás už čakali
vedúci, ktorí sa tvárili, ako by sme celý týždeň na sústredení ani
neboli:)
Už
len kúpeľ v jazere, táborak a vyhodnotenie. Skončilo to ako skončilo...
Hlavne, že sme tu všetci boli. Táborak do neskorých nočných hodín a potom
ešte buntošenie na chate. Posledná noc ako sa patrí. Bolo dobre. Bude clivo.
Ráno, už len balenie, a nekonečné upratovanie. Ankety, fotky...zasa taká
klasika. Neklasické bude už len to, že západniari pôjdu dlhú cestu vlakom
domov. Tak sme sa v Margecanoch rozlúčili s východniarmi a šli
ďalej svojou cestou... Do každodenného kolobehu sveta.
|
|
