( Počúvadlo 1. - 7. 2. 2004 )
alebo
Detský domov Úsmev v roku 1983
Tak ako každý polrok aj túto zimu sa konalo sústredenie. A nie obyčajné.
Veď ktoré sústredenie by bolo obyčajné. Tento krát sa odohrávalo netradične
v detskom domove Úsmev, v netradičnom čase, v roku 1983, ktorý
bol prepletený socialistickými zvykmi a pravidlami, pioniermi, iskričkami
a samozrejme neodmysliteľnými súdruhmi. Už pri stretnutí v Hronskej
Dúbrave sme sa snažili nainfikovať do účastníkov známky príslušnej doby
a tak sme si zahrali najkrajšiu hru našich mladých čias – „Hľadá
sa pionierska šatka... ja ju nemám má ju číslo...“ Našim pionierom a iskričkám
(aj keď nie všetkým poľahko) však všetko došlo pri prvej prehliadke
doktorom a chatou plnou fotiek pionierov, pokynmi pre pioniera či ťažko
dodržiavateľnými pravidlami detského domova. Jednoducho, je 1.2.1983, sme v detskom
domove, ktorý akurát prechádza reformami – príležitosť na vytvorenie
rodinných buniek Miazgovcov, Ovcov, Pirôžkovcov a Bezdrôtovcov. Ako
bolo možné vyčítať z histórie domova, začiatkom roku 1968 časť
domova vyhorela a jeho obnovená činnosť sa začala až v roku 1980.
K celkovej atmosfére detského domova
ešte pridala počas večere (ako aj počas všetkých ďalších jedál)
a spoločnej večernej hygieny hymna detského
domova, z ktorej nám dodnes v ušiach znie – tá ta tá ta,
tá ta tá ta.
Ďalší deň sa samozrejme aj v detskom domove doobeda vyučovalo, inými
slovami, súdruhovia prednášali. A potom,
ako každý iný pondelok, poobede bol čas na návštevu potenciálnych adoptívnych
rodičov – Gabriela a Martin Chovancovci a Zita Kamenná a Lukáš
Horvát. Títo rodičia takmer adoptovali Beátu a aj iní sa zapáčili :). No
a potom, prečo nevyužiť kopec snehu na Počúvadle. Veľká lúka
panenského snehu sa stala útočiskom štyroch bojovných družín, a každej
šlo o udržanie svetla sviečky nažive. Nebyť dažďa a vetra, ktoré
nás odohnali preč, možno aj vedúci by na záver mali viac snehu za krkom ako
pod nohami. Po príchode do domova, porozhadzované izby nesignalizovali nič
dobré. Súdružka Rebro, ako aj súdruh riaditeľ Priky boli veľmi nahnevaní
a hľadali vinníka. Nepriznal sa však nik a tak neostávalo našim
pionierom nič iné, len sa pustiť do pátrania. Podozriví boli všetci. Ako v dobrom
filme aj kuchár, záhradník či upratovačka. Po dlhom pátraní, pri ktorom
pionieri odhalili aj techtle-mechtle medzi kuchárom a novou doktorkou,
zistili, že vinníkom bol Lukáš, jeden z adoptívnych rodičov, ktorý
zjavne hľadal niečo v domove. Všetky indície však smerovali k tomu,
že nestihol prehľadať všetky záchody a sprchy. A tak sa začalo pátranie.
Prehľadávanie záchodov, políc a škár nakoniec úspešne skončilo
otvorením sifónu umývadla a nájdením denníka,
ako sa zdá, jedného z domovákov spred viacerých rokov – Jožka. Z neho
bolo možné zistiť, že spolu s kamarátmi Lukášom a Katkou na
starom pôjde našli niečo vzácne, čo však naštrbilo vzťahy medzi Lukášom
a Jozefom, dlhoročnými kamarátmi. Preto sa Jožko rozhodol ukryť
papiere, ktoré spolu našli a miesto ukrytia zašifroval vo svojom denníku,
ktorý neskôr ukryl. Šifra však mala niekoľko strán a boli v nej
len samé číslice. Čo teraz?
Nebol čas rozmýšľať nad denníkom, lebo nasledovalo večerné posedenie
v kruhu – súdruh riaditeľ a jeho pomocníci nejednému pionierovi
nadelili primeraný trest – ksicht, skriňa alebo Indián? Len treba byť dobrý,
lebo nikdy netušíš, čo si na teba súdruhovia vymyslia ... .
Večer sme sa všetci ocitli v televíznej vedomostnej súťaži (imperialisticky Quiz), kde sme našich zverencov preskúšali z oblastí ako „Čo vieš o ZSSR?“ či „Hudba z rokov 70-tych“... Čerešničkou na torte bolo hudobné vystúpenie hostí súdruhov Faja a Tomáša a ich „Láska moja gde si...“
Ďalšie ráno sa začalo ako inak rozcvičkou v čoraz viacej topiacom
sa snehu. Po raňajkách s neodmysliteľným „tá ta tá ta...“ a doobedňajšom
vzdelávaní sa, sa pionieri stretli s riaditeľom domova Prikym a starou
súdružkou Sašou, ktorá bola vychovávateľkou v tomto domove aj za starých
čias a pri menách Jožko,
Lukáš a Katka si aj na čo to spomenula. Usilovní detektívi - pionieri
sa dozvedeli o tom, že Jožko pri požiari zahynul a za vinníka požiaru
sa pokladal on, vzhľadom na to, že miesto vypuknutia požiaru sa našlo pri ňom.
A ešte si spomenula aj na to, že po tomto požiare ostatných zverencov
umiestnili do iných detských domovov. Na Lukáša si veru nespomína ... ale
Katka, o tej vedela čosi poradiť ... . Pamätá sa na to, že v roku
1968 odišla do domova Pri Jazere, či Pionier, či ako sa to volá ... . A tak
sa naši zverenci vybrali po stopách minulosti až nakoniec dorazili ku Katke,
ktorá v tomto aktuálnom čase bola súdružkou učiteľkou fyziky a akurát
organizovala ... hádajte čo? Prvý fyzikálny náboj :). No neostávalo nič
iné, len sa na ňom zúčastniť a čo najskôr zostaviť zo skladačky písmená
FKS. Po úspešnej účasti v tejto súťaži sa Katka s domovákmi
porozprávala o tom, ako sa s Jožkom mali radi, o tom, že on určite
nie je na vine, o tom, ako sa chodili spolu sánkovať, ako chodili do
kina, ako si pospevovali domovácku hymnu, ako ... . Nakoniec im dala aj staré,
časom a možno aj slzami poznačené listy, ktoré jej písaval Jozef ...
. a čuduj sa svete, podpisoval sa dvadsiatimi číslicami – žeby to už
bolo všetko, čo treba k vyriešeniu šifry? Lámali si horliví pionieri
hlavu, lámali ... ale veru na veľa neprišli ... veď mnohí ani nevedeli, kde
tie svoje denníky, ktoré našli mali ... . A nakoniec sa v noci
zobudili na poplach a už ich naozaj ani nemali. Vybrali sa teda po stopách
otvoreného okna, až sa im na záver strastiplnej cesty po kolená v mokrom
snehu, podarilo uchmatnúť Lukášovi denník. Od tej chvíle si už naň určite
dávali všetci pozor a hlavne, rýchlo začali lúštiť šifru, aby ich
Lukáš už druhý krát nemohol predbehnúť. Ale to sme už pri ďalšom ráne
... .
Po nočnej vychádzke mierne ospalí sme všetci pekne krásne začali ďalší deň rozcvičovaním mozgov na rozmyške. Niektorým zapaľovalo rýchlejšie, iným sa ešte mozgové závity neprebudili, ale nakoniec všetci rozlúštili šifru, ktorá bola zakódovaná pomocou Jozefovej obľúbenej pesničky, ako inak domováckej hymny, ktorá medzitým vyšla už aj na LP platni a tak sa už konečne vedúci nemuseli namáhať s každodenným „tá ta tá ta ... .“ Jožko ukryl tajné dokumenty na najvyššie miesto v okolí a tak sa bolo treba čo najrýchlejšie, teda hneď, dostať na najvyšší vrch v okolí Banskej Štiavnice – Sitno. Cesta to nebola ľahká, šmýkalo sa, topilo sa a k tomu všetkému hore aj fúkalo, ale výhľad stál za to. A nielen to. Naši zverenci sa dopátrali k tomu, po čom už tri dni túžili. Našli ukryté papiere, na ktorých bol popis a návod ako zostrojiť stroj času, ktorý však ešte nikto nikdy nepoužil. Dodnes nie je známe, komu tento návod patril pôvodne, isté je len, že ho našiel Lukáš s Jozefom a ten sa ho rozhodol ukryť, lebo sa bál jeho zneužitia. Návod na zostrojenie stroja času sa veľmi podobal na stavbu iglu zo snehu, ktorého každou hodinou ubúdalo... Ale večer na stavanie nebol čas. Veď nasledoval úžasný benefičný koncert. Po tom, čo sa v lete predviedli vedúci, teraz boli hlavnými hviezdami družinky, ktoré si pripravili neopakovateľné muzikály, hudobné a dokonca aj tanečné čísla. Nedali sa však zahanbiť ani vedúci, úspech mali najmä naši chlapci prejavujúci si vrúcne city. Po namáhavom dni sa bolo treba uložiť spinkať a dospať nočnú hru.
Ránko sme sa zobudili do slnečného dníčka, kde človek len ťažko odolal neísť von len v tričku. Pri predstave stavania iglu, nám súdruhom prebehli zimomriavky po tele, ale vraveli sme si, že naši zverenci sú šikovní a donesú si sneh aj z priľahlých lúk, keby ho náhodou na mieste dosť nebolo. Nakoniec aj boli ... . Po tom, čo získali všetky potrebné informácie ku úspešnému postaveniu stroja času a realizovaniu cesty v ňom, sa začalo stavať. To boli snehové tehličky na pohľadanie. Vychutnali sme si krásny západ slnka a polorozostavané iglá, sme nechali vonku v nádeji, že prežijú aj noc. Večer sme každý šantili podľa svojich záujmov – konali sa workshopy a najväčšia podívaná bola na Rebrinom tanečnom workshope, kde Fajo ťahal Mišku po parkete neberúc ohľad na stoličky či ľudí, ktorí im, nedajbože, stáli v ceste.
Piatok ráno neostávalo nič iné, len sa ráno odobrať ku svojím
rozostavaným, sem - tam aj jemne devastovaným iglu a dobehnúť, čo sa
nestihlo večer. Po hodinke konečných úprav, zostrojenia vlajky, či vnútorného
vybavenia časostroja, nám už nestálo nič v ceste za minulosťou ... .
Iba žeby ... . No predsa len, v roku 1968
by sme nemali byť nápadní a tak nasledoval náš malý karneval :) keď
sa zrazu celé osadenstvo chaty (okrem kuchárok) zmenilo na stopercentných
hipiesákov :) s kvietkami vo vlasoch, jointoch v rukách a slovami
Peace and Love v ústach ... .
Takto prestrojení sme sa odobrali k časostrojom, do ktorých sa zmestili
aj 8 pionieri a mohol sa začať prenos týchto elemntov do roku 1968.
Prenos sa podaril ... . Stroj času funguje! Pioneri sa dostali do detského
domova Úsmev z roku 1968, kde si všetci nažívali v láske a porozumení
a zborovo, pochytaní za ručičky s úsmevom na perách si zaspievali
čo iné, ako našu obľúbenú hymnu znejúcu pomedzi Lennonovské Let It Be a pod.
Po chvíle zábavy sa však začali diať veci ... . Medzi deťmi v decáku
sme mali možnosť spoznať aj mladých zverencov Jožka a Lukáša. Tí sa
na chvíľu vzdialili a potom už bolo počuť len hádku Jožka, ktorý
bol v izbe za dverami a Lukáša. Všetci sme boli svedkami toho, ako
Lukáš hodil horiacu fakľu do izby, v ktorej bol Jožko. Ten nemal
pomoci. V trme vrme sme sa rýchlo snažili dostať preč od ohňa ... .
Ale naši hrdinovia osemdesiatych rokov, pionieri, majú usvedčujúci dôkaz
– odfotili Lukáša s fakľou v ruke. Keďže podmienkou časostroja
bolo nemeniť minulosť, je to jediné, čo mohli spraviť pre očistenie Jožkovho
mena. A tak sme sa všetci pekne krásne mohli vrátiť späť do roku
1983, aj keď mnohým sa veru nechcelo odísť od kvetiniek vo vlasoch a lásky
vo vzduchu ... . Ale predsa len, začatú misiu treba dokončiť. Ibaže, cestou
späť do roku 1983 už nebolo všetko také jednoduché. Časostroj predsa len
čiastočne zlyhal a i keď nás preniesol do súčasnosti, cestou sa
pošramotili niektoré naše zmysly – konkrétne všetci naši zverenci
oslepli a čo bolo ešte zaujímavejšie, každý vedel používať iba
jednu samohlásku (a,e,i,o,u,ô,ä,y), ktorú musel používať namiesto ostatných
samohlások. Tak to bola teda hatlanina ... . Neostávalo nič iné, len sa naučiť
používať svoje oči a ostatné samohlásky opäť. A tak naši
pionieri bez očí počítali, hrali ruky - nohy, skladali rozkúskovaného
snehuliaka, či hrali slepé šarády ... až postupne sa im ich zrak začal
navrácať. Nakoniec sa ešte navzájom naučili hovoriť samohlásky a už
to boli opäť dokonalí občania našej drahej vlasti ČSSR. Ostávala posledná
časť misie – očistiť Jožkove meno a teda vyvolať fotku, dostať ju
na správne miesta na polícií a vybaviť súd so zločincom Lukášom.
Veru nebolo to ľahké, byrokracia neobchádzala ani rok 1983 a tak všetci
vybavovali, snažili sa podplácať, ale veru nie každý súdruh bol podplatiteľný.
Po takmer dvojhodinovom snažení sa, sa podarilo
dolapiť aj Lukáša a po získaní povolenia na trest si sám Lukáš
alias Stano mohol vychutnať tresty na vlastnom tele. Dve „prekvapenia“,
Indián a ksicht ho veru neminuli ... .
Mission completed. Jožkove meno očistené, Lukáš potrestaný, takmer
fungujúci časostroj na svete. Čo nám viac chýba k šťastiu? Hádam už
len správne vyplnený posledný večer sústredenia, obohatený divadlami,
vyhodnotenie korešpondenčnej časti a celého sústredenia. A nakoniec
ostávala už len zábava až do skorých ranných hodín ... .
No a potom? Potom prišlo asi to najnemilejšie na celom sústredení – lúčenia, odchod a kratšie či dlhšie cesty cez Slovensko do našich domovov ... . Česť práci súdruhovia!